Blogový článok

Potom budím moje večne ráno unavené deti a padá otázka, ako pôjdeme do školy. Auto alebo bicykel? S touto otázkou sa prebudia rýchlosťou blesku. Voľba je jasná. Načo sa vlastne pýtam také hlúposti? Bicykel, tu nie je o čom. Toto nie je žiadna rozprávka ani sci-fi, moje deti majú vždy jasno v tom, ako pôjdeme do školy, keď majú na výber. Podobne uvažuje väčšina detí, stačí sa ich len spýtať...

V istom zmysle nie sú moje dievčatá ničím odlišné od svojich rovesníkov.  Aj ony rady pozerajú rozprávky, kreslia si, čítajú, vymýšľajú, nechcú večer spať a ráno vstávať, tešia sa, keď ideme niekam „ďaleko“ na výlet autom... Bicykel a kolobežka – tieto dávne vynálezy predstavujú pre deti najmä symbol slobody a nezávislosti. Istým spôsobom sa ich sloboda a nezávislosť začína ich prvými krokmi. A sme to práve my rodičia, ktorí im túto slobodu odoberáme, keď ich pútame bezpečnostnými pásmi v autách, v ktorých ich vozíme stále častejšie.

Svoje deti milujem nadovšetko, ale ráno, keď sa snažím dostať rýchlo do práce, predstavujú pre mňa „záťaž.“ Je to silné slovo, ale neviem nájsť k nemu iné vhodné synonymum. Pre mňa, a určite aj pre mnoho ďalších rodičov, by bolo totiž najjednoduchšie pustiť ich do školy samé, iba sa s nimi doma rozlúčiť, popriať im pekný deň a vydať sa na cestu do práce. Realita sa má, ale tak, že sa bojím. Bojím sa preto, lebo v časoch, keď som navštevovala 1. stupeň ZŠ ja, bolo na Slovensku niečo cez 1 000 000 automobilov. Do školy a zo školy som chodila sama od prvej triedy. Dnes sa toto číslo strojnásobilo a na Slovensku máme evidovaných viac ako 3 000 000 vozidiel. A tak sú aj moje deti veľakrát súčasťou „rodičovského taxi“. Každým dňom sa, ale snažím z tohto nekonečného kolotoča vystúpiť a so mnou zákonite aj moje deti. Strach o ne nemám iba z dôvodu kolízie s autom, ale aj z obavy o ich zdravie. Deti patria medzi citlivé skupiny obyvateľstva a tak má prítomnosť znečisťujúcich látok v ovzduší na ich zdravie obzvlášť nežiaduce účinky. Súvisí to s ich vývojom, imunitným systémom, rýchlejším dýchaním a fyzickým vzrastom. Práve cestná doprava patrí medzi hlavné zdroje znečisťujúcich látok v ovzduší.

Keď sa rozprávame o autách, rozlišujeme tzv. výfukové emisie a emisie prachových častíc. Tie pochádzajú z oderu pneumatík, brzdového obloženia a nemožno zabudnúť ani na resuspenziu z povrchu ciest, t.j. vírenie častíc usadených na zemskom povrchu. Paradoxom je, že vo vnútri vozidiel sú deti vystavené omnoho vyšším koncentráciám znečisťujúcich látok ako keby išli do školy pešo, či na bicykli. To, že sa o tejto hrozbe veľa nehovorí, žiaľ, neznamená, že neexistuje. V členských a spolupracujúcich krajinách Európskej environmentálnej agentúry znečistené ovzdušie každoročne spôsobí viac ako 1 200 úmrtí ľudí mladších ako 18 rokov.  

Vystúpenie z tohto nekonečného kolotoča „rodičovského taxi“ pritom nemusí byť až také náročné. Neskromne si dovolím tvrdiť, že základom k dosiahnutiu zmeny, ktorú máme v rukách my, dospelí, nie je nič viac ako tolerancia a vzdelávanie.

Preklad: "Je tu príliš veľká premávka na to, aby Billy chodil pešo do školy, tak ho odvezieme."

Zdroj: Urban Cycling Institute

Spoločný nepriateľ

Pamätám sa, ako som na jednej prednáške prvýkrát počula vetu: „Cyklotrasy sa nebudujú pre cyklistov“. V prvom momente som si pomyslela: „A pre koho asi tak sú?“ Čakala som veľkolepé odhalenie, ale odpoveď bola viac ako logická. Cyklotrasy sa naozaj primárne nebudujú pre cyklistov.  Skutočne zarytí cyklisti sú niekedy ako kaskadéri. Títo vytrvalci si sadajú na bicykel aj za cenu, že sú pri svojej osobnej preprave mnohokrát vystavení reálnej hrozbe, keď ich predchádza iba pár centimetrov od ich tela autobus, osobné, či nákladné auto. O tom, že týchto vozidiel nie je málo a hrozba je naozaj veľká, som písala v úvode, čísla hovoria jasne. Oslovenie vytrvalci je preto na mieste.

Preklad: "Tieto e-kolobežky sú všade!!"

Zdroj: Urban Cycling Institute

Aby som sa, ale vrátila k otázke z prednášky – pre koho sa teda stavajú cyklotrasy? Je to neuveriteľné, ale pre nás všetkých. Pre chodcov, vodičov, kolobežkárov, potenciálnych nových cyklistov, ale aj tých zanietených, ktorých telo nechráni žiaden „plech“. V tomto mojom príspevku som sa rozhodla zamerať na viacerých účastníkov cestnej premávky, ale najviac azda na tých, okolo ktorých sú stále búrlivejšie diskusie. Sú to práve cyklisti a kolobežkári, ktorí často vadia „všetkým“.

Vadia šoférom áut, pretože jazdia po cestách, ktoré sú vyhradené len pre autá a tak ich obmedzujú. Ak im aj samospráva alebo štát vybuduje ich vlastné cyklotrasy, opäť je to na úkor daňových poplatníkov, ktorými sú predsa šoféri. Cyklista a kolobežkár na chodníku? V žiadnom prípade, preč s tou čvargou... Žiaľ, aj takéto a horšie názory je možné čítať na sociálnych sieťach.

Dôvodov, prečo si niekto sadne na bicykel alebo použije k preprave kolobežku, môže byť viacero. V zásade nie sú podstatné, ale je dobré sa nad nimi zamyslieť. Títo veční „verejní nepriatelia“ sa istým skupinám nezavďačia asi ničím. A pritom sú to rovnako daňoví poplatníci, ktorí nechcú nikomu ublížiť, iba sa bezpečne prepraviť do svojej cieľovej stanice. Ak sú medzi nimi výnimky, tak sa potom opäť treba pozrieť aj na nezodpovedných vodičov.

Preklad: "Sakra, tie cyklotrasy a pruhy pre autobusy zaberajú všetko miesto!"

Zdroj: Urban Cycling Institute

Cyklotrasy všade, kam sa pozrieš

Snaha presadiť zmeny a prispôsobiť cesty aj ostatným účastníkom premávky, ako tej automobilovej, je častokrát akoby vstup do súboja a vyžaduje si určitú dávky odvahy a odhodlania. Našťastie sa do tohto súboja nebojí zapojiť čoraz viac samospráv. Používanie bicykla a kolobežiek na prepravu nie je obmedzené na špecifické obdobie nášho života a dokonca ani na ročné obdobia. Azda neexistuje zdravší a ekologickejší dopravný prostriedok, v mnohých prípadoch ani rýchlejší.

Prednedávnom som mala časť prednášky na jednej strednej škole, kde sme diskutovali o udržateľnej doprave. Títo mladí, už dospelí ľudia, vnímajú aktuálnu diskusiu o možnostiach prepravy veľmi intenzívne. S takmer minimálnymi šoférskymi skúsenosťami sa začínajú profilovať ako odporcovia alebo podporovatelia „cyklopruhov“ už v stredoškolskom veku. V rámci diskusie s nimi som zistila, že táto trieda bola nedávno na školskom výlete v Amsterdame. Spýtala som sa ich, ako sa im mesto páčilo. Vedeli, že mierim na cyklistickú dopravu, v Amsterdame je len ťažké si ju nevšimnúť. Amsterdam sa im páčil, mesto im prišlo moderné, lukratívne. Ani vysoká miera intenzity cyklistickej dopravy z mesta nespravila zapadákov. Že Slovensko nie je Amsterdam? Veru je, ale čo sa týka dopravy zaspalo tak v 70-80. rokoch.

Tá istá ulica v Amsterdame predtým a potom (1971 vs 2020), s autami a bez nich. Zdroj: Urban Cycling Institute

Našťastie máme na Slovensku veľa odborníkov, ktorí vedia v tomto samosprávy nasmerovať a sprevádzať ich zmenami, ktorých výsledkom je mesto pre všetkých. Veľkou prekážkou sú častokrát financie, ale aktuálne obdobie samosprávam v tomto smere praje v podobe tzv. eurofondov. Či už počas minulého alebo aktuálne prebiehajúceho programového obdobia je podporovaná aj táto forma udržateľnej dopravy.

Veľmi dobrým príkladom pri čerpaní týchto prostriedkov je mesto Trnava, od ktorého bývam neďaleko. Mesto si je vedomé toho, že keď túto príležitosť nevyužije, využije ju iná obec. Názory istej časti verejnosti sú, že mesto buduje cyklotrasy odniekiaľ nikam, čo sa ukazuje ako nepravda pri ich postupnom prepájaní. Vedenie mesta čelilo aj referendu voči zavedenej parkovacej politike, pričom na sociálnych sieťach bola nevôľa od mnohých občanov citeľná. Občania mohli touto formou zahlasovať a odkázať im, aký majú názor na smerovanie mesta. Vzhľadom na to, že kvórum potrebné na úspešné referendum je 50 % oprávnených voličov, bolo považované za neplatné. Krajské mesto Trnava zaznamenalo pri poslednom sčítaní obyvateľov ich nárast. Ide zároveň po takmer dvoch desiatkach rokov o prvý rok, keď počet Trnavčanov neklesol. Dôvodov môže byť viacero, ale dovolím si tvrdiť, že rozvoj udržateľnej dopravy je jedným z nich.

Jedno z týchto vozidiel je považované za symbol elitárskeho životného štýlu, ktorý sa vnucuje spoločnosti a berie slobodu ostatným. Druhé je auto. Zdroj: Urban Cycling Institute

Osveta – opatrenie, ktoré nebolí

Keďže niekedy je viac vidieť ako počuť, na nasledovnom obrázku je možné vidieť dôležitú cieľovú skupinu, pre ktorú sa cyklotrasy a chodníky budujú. Sú to deti, ktoré s ohľadom na ich vek nie sú šoféri a nemajú vodičské oprávnenie, ak teda nerátame vodičské oprávnenie, ktoré získali po návšteve dopravného ihriska počas navštevovania materskej alebo základnej školy.

Zľava: Vendelínska ul. (cesta vedúca k ZŠ), Cífer, r. 2023; Vendelínska ul. (cesta vedúca k ZŠ), Cífer, r. 2024

Takýto výlet organizovaný školou je určite opodstatnený, ale ak chceme, aby boli deti samostatné a vedeli reagovať v reálnych situáciách, musíme ich naučiť pravidlám cestnej premávky my, ich rodičia. Učiť sa, ale nemusia iba deti. Aj pre dospelú populáciu platí, že hoci k svojej preprave cyklisti, kolobežkári a chodci nemuseli absolvovať žiaden test, pri ktorom by sa otestovali ich vedomosti z ovládania pravidiel cestnej premávky, musia ich dodržiavať. Nestačí sa však naučiť len samotné pravidlá cestnej, ale napr. aj poznávanie nových prvkov infraštruktúry.

Je výhrou, ak obec alebo mesto, v ktorom ste sa rozhodli bývať, chápe, že verejné priestory musí tvoriť pre všetkých svojich obyvateľov a nie len pre aktívnych mladých ľudí, t.j. aj pre starších, deti a pre ľudí s obmedzenými pohybovými schopnosťami. Toto je prvý krok, ku ktorému sa odhodlala aj samospráva, v ktorej žijem. Ďalším krokom je osveta – cesta k tomu, ako tieto „nástroje“ správne používať.

Prečo to, ale nie vždy funguje? Môže za to nedostatok vedomostí alebo arogancia? Dovolím si tvrdiť, že vo väčšine prípadoch to bude najmä nevedomosť. Úloha samosprávy by totiž nemala končiť samotnou výstavbou, lebo osveta je v tomto prípade kľúčová. Rovnako ani vydaním vodičského preukazu naše vzdelávanie nekončí. Posledná novela cestného zákona napríklad hovorí, že:

• na chodníku môžu jazdiť aj cyklisti, ktorí sprevádzajú alebo vezú na bicykli dieťa do 10 rokov,
• pri jazde skupiny od 6 cyklistov sa umožňuje jazda 2 cyklistov vedľa seba,
• sa upravuje prednosť cyklistov a automobilov vo viacerých situáciách (prednosť cyklistu na cyklotrase vedúcej popri ceste pred odbočujúcimi autami, čo doteraz platilo len na namaľovanom pruhu).

Toto sú len vybrané zmeny v poslednej novele, pravidlá účastníkov cestnej premávky je preto potrebné sledovať neustále.   

Dovolím si opísať na obrázkoch aj pár konkrétnych príkladoch, ktoré demonštrujú rôzne pochybenia. Cieľom týchto fotografií nie je konfrontovať vybraných jednotlivcoch. Obdobné situácie sú iba ilustračné, ale opakujú sa veľmi často, pričom upozornením na ne môže prísť ľahko k náprave.

Na týchto fotkách môžete vidieť parkovanie bicyklov pred obchodom v dráhe cyklopruhu. V stojane popri cyklochodníku sa nachádza poloprázdny stojan. Na vedľajšej fotke zas vidieť viacero pochybení: dve osobné autá zasahujúce do cyklochodníka, bicykel v cyklochodníku a sice to na fotografii nie je vidno, ale cyklisti v takom pripade presli na cestu.

Tu sú dospelí cyklisti, ktorí majú po svojej pravej strane cyklochodník a nevyužívajú ho.

Tieto fotografie vznikli v rozdielne dni. Uložiť bicykel do takejto úschovne bicyklov je možné na základe prideleného kódu alebo pomocou čipu. Ja takýto čip mám, vybavila som si ho v zmysle inštrukcií na obecnom úrade. Vždy, keď ideme na ihrisko s deťmi, parkujeme v ňom naše bicykle. Je chvályhodné, že aj ostatné rodiny zvolili na ihrisko tento typ dopravy, avšak takáto forma parkovania bicyklov nie je vhodná. Za všetkými týmito bicyklami sú moje a iné uschované bicykle, ku ktorým sa dá dostať iba postupným preložením cudzích bicyklov od brány.

Pre obsluhu tohto typu prístrešku je potrebný voľný priestor pred bránou.

Tolerancia – opatrenie, čo nič nestojí

Nie som dopravná inžinierka, lokálna politička, dokonca ani psychologička, ale dovolím si tvrdiť, že to, čo dokážeme robiť my, široká verejnosť, je vzájomne sa rešpektovať. Hovorím „my“, lebo aj ja som šofér, cyklista, chodec a veľmi občasný kolobežkár. To, že som aktívny šofér už takmer polovicu môjho života, musím opakovať pri diskusiách často. Nie je to chvála, mať vodičský preukaz nie je žiadna nadprirodzená schopnosť, ale mnohí majú pocit, že keď sa niekto vyjadruje k udržateľnej doprave, automaticky sa musí vrátiť do jaskyne, prípadne má zasadnúť za koč ťahaný koňmi.

Mnohé kroky, k bezpečnej preprave, musia prísť zo strany štátu a samospráv. Avšak niektoré kroky za nás nedokážu vykonať druhí. Šoféri stojaci v zápche, rozčuľujúci sa nad prázdnymi cyklotrasami vedľa nich, si musia uvedomiť, že sa hnevajú viac sami na seba a na situáciu, v ktorej sa ocitli a teda, že oni stoja, zatiaľ čo mohli plynule prejsť stojatú zápchu na bicykli alebo kolobežke. V konečnom dôsledku sú to vodiči, ktorí si navzájom prekážajú, svoj hnev však presmerovali na iných. Kolobežkári, ktorí parkujú svoje zdieľané dopravné prostriedky krížom cez chodník, by mohli porozmýšľať, ako tadiaľ prejde zrakovo postihnutý človek. A takto by som mohla pokračovať ďalej. Niekedy si jednoducho stačí pozrieť ďalej od nosa a vnímať aj potreby ostatných. Každý raz zostarne, môže ochorieť, mať vlastné deti, preto nezabúdajme dbať jeden na druhého a spraviť ten krôčik navyše, aby sa nám spolu lepšie nažívalo.