Blogový článok

Každý deň bicyklujem tú istú trasu. Začínam jazdu pomedzi obytné domy môjho sídliska, prejdem na cyklochodníky na Špačinskej ceste a pozdĺž celej Rybníkovej ulici. Na zelenom pruhu na ceste vyznačenom pre cyklistov pohodlne prejdem cez novo zrekonštruovaný Zelený kríčok.  Ním sa dostanem do Bernolákovho sadu. Až križovatka pri Bernolákovej bráne ma zastaví na nevyhnutne krátky čas. Ale niekedy mám šťastie, keď svieti zelená, plynulo prejdem cez zebru (samozrejme prechádzam vedľa bicykla, tu nie je vyznačený pruh pre cyklistov). Cieľovou rovinkou je posledná ulica, Študenstká. Na tejto ulici idem po ochrannom pruhu pre cyklistov. Celá trasa mi trvá v ideálnom čase 9 minút. V prípade prestojov, spomalení, obchádzaní iných cyklistov či peších na cyklochodníku alebo zastavení pri prechode pre chodcov sa čas jazdy samozrejme individuálne predlžuje o niekoľko minút. Pre porovnanie, jazda mestskou hromadnou dopravou (MHD) trvá od 14 do 20 minút, autom je to od 20 do 25 minút v závislosti od hustoty dopravnej premávky v rannej i popoludňajšej špičke.

Vľavo Študentská ulica, vpravo Zelený kríčok

Mesto Trnava, moje mesto, má dnes vo veľkej miere vybudovanú sieť cyklistickej dopravy a stále ju rozvíja, no ja som už dávno predtým jazdila na bicykli každý deň počas celého roka. Bicykel, ako denný dopravný prostriedok, som začala používať už počas strednej školy. Zvyk je železná košeľa a preto si neviem ani predstaviť inú dennú prepravu do práce. Iba výnimočne idem pešo alebo MHD.

Pre mňa je jazda na bicykli, v porovnaní s dochádzaním autom, potešením. Mám kontakt s okolím a okoloidúcimi, idem tempom, ktoré mi vyhovuje, lebo ma nikto neobmedzuje.  Pohyb ma preberie a zlepší mi náladu. Toto platí aj za chladného a daždivého počasia, či v zime. Môžem potvrdiť, že nie je problém jazdiť aj počas poľadovice. Síce je potrebné ísť opatrne, ale dá sa to zvládnuť.  Ďalším bonusom je, že finančné náklady na dopravu sú len v prípade revízie bicykla. Zároveň nemôžem nespomenúť, že cestou z práce nie je problém sa zastaviť v obchode pre malý nákup.

Avšak okrem spomenutých výhod sa nájdu aj nejaké negatíva týkajúce sa hlavne bezpečnosti. Tie najviac vnímam pri prechádzaní cez cestu, ak nie je vyznačený priestor pre cyklistov. V takom prípade sa na jednom mieste a v konkrétnom čase proti sebe obchádzajú chodci, cyklisti (ako napr. rodič na bicykli a dieťa na bicykli, ktorého rodič povzbudzuje, aby išlo dieťa rýchlejšie), kolobežkári, prípadne matka s kočíkom. Dokonca to môže byť aj auto, ako je vidieť na obrázku.

Teší ma, že postupne stretávam viac cyklistov alebo stredoškolákov na ekologických e-kolobežkách či mestských bicykloch, hoci niektorí študenti by mohli byť ohľaduplnejší a zásadoví v dodržiavaní pravidiel cestnej premávky. Poznám aj takých kolegov, ktorí do práce dochádzajú na bicykli zo vzdialenejších miest viac ako 10 km, za čo im patrí veľký obdiv. To sa im potom krásne zbierajú najazdené kilometre, keď sa prihlásia do národnej kampane pre podporu ekologickejších spôsobov dopravy v našich mestách, ako napríklad „Do práce na bicykli“. 

Na záver len toľko. Je mi úplne jasné, že nie všetci môžu každý deň dochádzať do práce na bicykli. Sú aj takí, ktorí to príležitostne skúšajú, napríklad v lete, alebo kombinujú vlak s MHD, či pešo s MHD. Ak sa predsa rozhodnú ísť autom, tak by bolo ideálne v plnom obsadení. Možností na dopravu do práce máme väčšinou viacero a je na každom z nás, čo si vyberieme, no nezabúdajme pri tom aj na ovzdušie. Pre čisté ovzdušie sú totiž takéto formy dopravy veľkým prínosom.